Ivan PETROVICKÝ


Narodil sa 13. júna 1933 v Žiline v rodine slávneho futbalistu centerhalfa, inak bankového prokuristu. A ako príde syn bankového úradníka zo solídnej meštianskej rodiny na myšlienku stať sa divadelníkom? Odpovedal mi v rozhovore, ktorý som pred rokom, k jeho sedemdesiatpäťke pripravovala pre Slovo: „Mal som odmalička veľký divadelný sen: vlastniť pekné väčšie bábkové divadlo. Otec mi ho raz v slabej chvíľke sľúbil. Mal som pár jednoduchých bábok, ale veľkého portálu a kulís som sa nikdy nedožil. Hrával som dosť často a tety, ktorých som mal v Žiline osem, chodili na moje predstavenia. V kuchyni, na veľkom stole som divadlo vždy rozložil, poznášal stoličky z celého bytu a usadil ich. U mňa sa na predstaveniach platilo – už vtedy som bol pokladníkom, hercom, režisérom aj principálom, skrátka manažérom. A potom – miloval som cirkus. V Žiline, kde sme bývali v činžiaku, bola veľká lúka Kováčka, na ktorej sa rozkladali všetky cirkusy, ktoré prišli do Žiliny. My sme tam hrávali futbal, ale keď prišiel cirkus, pomáhali sme cirkusantom stavať na lúke šapitó. A dostali sme za to lístok na jedno predstavenie, na ostatné sme podliezali popod plachtu. Mne učarovali klauni so striekajúcimi očami, vždy to bola dvojica, jeden nahrával a druhý „bodkoval“, robil pointu. A keď sa ma potom pýtali, Ivuško, čím chceš byť? Doktorom, inžinierom, hasičom? Ja som odpovedal – lepším šaškom. Lepší bol ten z dvojice, ktorý pointoval.

Z Ivana chcel mať otec seriózneho človeka, inžiniera, lenže Ivan miloval kumšt, zutekal z Vysokej školy baníckej hneď v prvom týždni, presadil si svoje, vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Učil sa od Majstrov Karola Legénya Zachara, Borodáčovcov, Júliusa Pántika i Gustáva Valacha. Bol jediným absolventom réžie z hereckého ročníka Štefana Kvietika, Igora Hrabinského, Evy Juríčkovej a Evy Polákovej. Divadelní a filmoví kritici ho charakterizovali ako režiséra mnohých tónov.

Na jeho režisérskom konte sú inscenácie prenikavej psychologickej analýzy, rovnako úspešný bol v predstaveniach prekypujúcich dionýzovským komediálnym živlom. Dvadsaťštyri rokov stál na čele Divadla SNP v Martine, jeho práca bola úzko spätá s rozvojom talentu martinských hercov. V roku 1987 sa stal riaditeľom SND a v roku 1990 riaditeľom A. Bagara v Nitre. Tie posledné divadelné roky by v niekom boli mohli vyvolať trpkosť. Lenže on si ju nepestoval. „Ja na to nechcem spomínať, nechcem vyzerať ako všetci, ktorí teraz strašne nadávajú na stranícku byrokraciu, a vtedy sami chodili na mňa žalovať. Odcitujem radšej dramaturga Martina Porubjaka z bulletinu k 50. výročiu založenia martinského divadla, kde okrem iného napísal: K pracovnej metóde patrila aj morálka a zodpovednosť. Ľudia z tohto divadla mali rešpekt pred hodnotami: literárnymi aj divadelnými, vedeli nielen oceniť, ale aj tvrdo obhajovať to, čo si vážili. Aj v konfliktoch s politickou mocou, čo vtedy nebola až taká sranda. Martinčania jednoducho nemali plné gate. Nemali sme, a som rád, že si to aj iní pamätajú...“, povedal mi Ivan v spomínanom rozhovore. Pre televíznu obrazovku režíroval inscenácie vyše 150 hier a dramatizácií prozaických predlôh slovenských autorov, preto je tristné, že STV v deň jeho smrti považovala za podstatnú správu o akýchsi medveďoch, a odchod tohto významného človeka si nevšimla. Pritom dodnes sa často reprízujú televízne inscenácie rozprávok Gajdoš Filúz či Dlhý, Široký, Bystrozraký. V poslednom čase sa venoval tvorbe televíznych dokumentov. Ako prvolezec spolu s kameramanom Mariánom Minárikom filmovo spracoval tematiku slovenskej štátnej symboliky. Na jeho konte je aj portrét Tety Viery Bálinthovej ( mamy jeho manželky Eleny), ale aj dokument Liptáci v Budapešti, či portrét básnika Janka Silana. S manželkou Elenou vychoval dcéru Sašu, potešil sa z vnuka Alexa, bol hrdým strýkom Roberta a Ronalda Petrovických, reprezentantov Slovenska a majstrov sveta v hokeji.
Významný slovenský divadelný a televízny režisér Ivan Petrovický umrel 9. 9. 2009. Odišiel potichu, s gráciou zdedenou po predkoch.
Milý Ivan, táto „bodka“ je konečná, škoda, veľká škoda, že sa už spolu nikdy nezasmejeme. Ale myslím si, že tým „dobrým šaškom“, tým druhým, ktorý „bodkuje“, si sa stal a veľmi ti to pristalo.
 
GABRIELA ROTHMAYEROVÁ