Pavol Mária KUBIŠ

autor loga našeho divadelného súboru

 

Z denníka obdivovateľa, spolupracovníka, no najmä priateľa Chalupkovcov
 
     STE  SÚČASŤOU MOJHO  ŽIVOTA...
 
    Večer čo večer sa dnes na celom svete dvíhajú opony divadiel, aby ich návštevníkom odhalili zložité ľudské príbehy, rozprávkové udalosti, drámy či komédie. Sú to divadelné
 predstavenia, ktoré vždy a znova očarúvajú divákov, strhávajú ich k sústredenej pozornosti, obdarúvajú ich často veselosťou, humorom i vtipom. Tieto javiskové „zázraky“ majú svoje verné obecenstvo, ktoré je veľmi rôznorodé, náladové, vyberavé a ktoré si rokmi vycibrilo aj vkus i požiadavky. Napriek všetkým moderným vizuálnym novinkám a vymoženostiam 21. storočia je dobre, že sa ukázalo, aký tuhý život má divadlo. Dych si udržujú aj ochotnícke scény a veru môže im závidieť tiež nejeden profesionálny súbor. Predovšetkým tú atmosféru, kolektívnu prácu a nadšenie. S tým sa už roky stretávam práve v Brezne, v meste dlhoročnej divadelnej tradície, dobrých ľudí a priateľov. To sú moje skúsenosti, spomienky, zážitky, s ktorými (aspoň niekoľkými) sa pri tejto slávnostnej príležitosti chcem podeliť. Nerád sa pasujem za neomylného odborníka, skôr za pozorovateľa...A tak týchto pár riadkov považujte za akýsi pozdrav k jubileu.
 
     Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno
oslavuje v roku 2013 deväťdesiatku, ale divadelníctvo v Brezne je omnoho, omnoho staršie. Tohtoročných jubilantov nemožno však nijako spájať s ich dávnymi predchodcami, ale tradícia im dáva právo hrdiť sa a brať to vedomie kontinuity ako určitý záväzok. Deväťdesiatka novodobej takmer nepretržitej činnosti je tiež úcty hodná a úctyhodná. Pred pár rokmi divadelná odborníčka a organizátorka Alena Štefková z Národného osvetového centra pripomenula: „...Škoda, že nemáme pri jubilejných príležitostiach akýsi stroj času, ktorý by v skratke premietol to veľké úsilie, hľadanie, zápasy i víťazstvá. Lebo toho všetkého bolo hojne na breznianskom javisku...“. Za roky práce brezniansky súbor vzorne reprezentoval slovenské amatérske divadlo nielen po celom Slovensku, no aj v mnohých krajinách Európy i Ázie.
 
    Bolo to v roku 1967
    Pripomínam, že nemienim v tomto príspevku chronologicky, historicky ani inak hodnotiť nezabudnuteľné a nenapodobiteľné úsilie Brezňanov na javisku. Chcem byť osobný a spoliehať sa iba na svoju pamäť.
    Končil som druhý ročník odboru divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. A keďže som mal v Spišskej Novej Vsi známych, zavítal som tam práve v dňoch VII. celoslovenskej prehliadky divadelných amatérskych súborov. Bolo to v júni 1967 a brezniansky súbor tu súťažil s inscenáciou Ivana Bukovčana „Surovô drevo“ v réžii Juraja Kováča. Odniesli si druhé miesto a Anton Daxner cenu za najlepší herecký výkon. Ráno ma ochotne zviezli do Brezna a tak som v autobuse spoznal skúsených ochotníkov : Tonka Daxnera, Jána Obernauera, Janka Vengrína, Janka Jasenského, Jožka Prepletaného...Stašeka hral dnes už známy advokát Ján Gereg. Cesta ubiehala veselo a pre mňa to bol akýsi rýchlokurz  z ochotníckej abecedy. Od toho dňa ma tento svet zlákal a láka dodnes. A hlavne s Chalupkovcami.
 
    O úspechoch Brezňanov
na javiskovom poli neoranom (mám na mysli najmä rôzne objavné texty zo svetovej dramatickej literatúry a cyklus hier zo slovenskej klasiky)som čo-to napísal do krajského denníka Smer. Potešilo ma, že si to na Horehroní všimli. A všimol si to predovšetkým Lacko Vagaday, s ktorým som začal spolupracovať. Keď tak narýchlo počítam, tak mi to vychádza, že z 90 ročnej existencie som s Divadelným súborom Jána Chalupku pri meste Brezno plných 46 rokov (!).
    Dodnes sa mi nepodarilo zrátať počet jubilejných a programových bulletinov, plagátov, či pozvánok, ktorých som bol autorom. Hrdím sa hlavne logom, ktoré súbor stále používa.Za tieto moje drobné radosti, možno i k osohu celého divadelného kolektívu, môžem len ďakovať vedeniu súboru, ktorého predsedom roky - rokúce bol práve Lacko Vagaday. Nebola to však spolupráca ako prechádzka v slnečnom dni; prišli aj mraky, búrky, hromy...Čo som najviac u Lacka Vagadaya obdivoval bol jeho takmer otcovsky prístup. Bol to naozaj skutočný kamarát, ktorý netoleroval moje omyly alebo prešľapy, bol prísny, no spravodlivý,  a tak som mal pred ním rešpekt a určite to prispievalo k nášmu priateľstvu a k môjmu chápaniu.
 
    Doma i za hranicami
    V Brezne som nevidel všetky premiéry. Veď ich bolo za 90 rokov neúrekom. No blaží ma fakt, že som zažil niektoré pamätihodné. Dá sa povedať, že to bolo už spomínané „Surovô drevo“, ktoré, napríklad, v srbskej Vojvodine zožalo v roku 1968 prenikavý úspech, neskôr jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského „Hriech“ v réžii Ľuboslava Majeru a „Pani richtárka“ Ferka Urbánka v réžii Jána Sládečka. Je pravdou, že s týmito projektmi (povedané novodobým novotvarom) ma spájajú aj mimo divadelné aktivity, no zasa všetko so všetkým súvisí.
    V roku 1985 som pripravil programové „noviny“ pre inscenáciu „Hriech“. Vyslúžil som si o. i. aj miesto v autobuse, ktorý v októbri 1986 odchádzal s touto inscenáciou do Maďarska. Spoznal som nielen nových členov súboru, ale pozorne som vnímal – keďže režisér Ľubko Majera zvolil pre dianie deja arénu – i divákov a ich reakcie. Výraz „ani nedýchali“ nie je dosť výstižný. Ja som si uvedomil onú skutočnú silu divadelného prejavu, ktorý povýšil Brezňanov na ten najvyšší ochotnícky piedestál. Rád sa i dnes pousmejem nad hodnotením jednej diváčky v Békešskej Čabe; Ing. Anton Jurša hral v „Hriechu“ sluhu a ona to komentovala takto : to musí byť dobré predstavenie, keď i sluhu hrá inžinier !
     S inscenáciami „Hriech“ a „Tetované duše“ som s Brezňanmi navštívil v roku 1995 Vojvodinu. Vtedy ťažko skúšanú časť Juhoslávie. Kľučkoval som medzi tankami a rakijou a nesmierne šťastný na úspechy Chalupkovcov som robil krátke rozhovory s tamojšími obyvateľmi. Veď to boli oslavy 250. výročia príchodu Slovákov na Dolnú zem. Súbor ani tu nesklamal a nadchol nielen v Báčskom Petrovci, ale i v Pivnici a Kysači. Ďalšia spolupráca nenechala na seba dlho čakať...
 
    Vedno s Urbánkom
    Na prelome rokov 2006 a 2007 pripravovali Chalupkovci hru Ferka Urbánka „Pani richtárka“ v réžii Jána Sládečka. Išlo o ľudovú hru a tak hneď po jej premiére napadlo dvoch mojich priateľov – vtedajšieho predsedu Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno Ladislav Vagadaya a Ing. Milana Kotoča – že by túto úspešnú inscenáciu mohla sprevádzať výstava môjho kresleného humoru, ktorú svorne videli v banskobystrickej Štátnej vedeckej knižnici pod názvom „Neoponujte mi /nám/ ! Veď ste v divadle !“. Oslovili ma, a samozrejme, že som neoponoval.
    A tak kreslený humor inšpirovaný divadlom začal ozvláštňovať „Pani richtárku“ na všetkých súťažiach divadelných ochotníkov v roku 2007 – v Revúcej, Čadci, Tlmačoch, Levoči či na Scénickej žatve v Martine. Takto spoločne sme zavítali aj na XIV. medzinárodnú divadelnú prehliadku DIDA v srbskej Pivnici.
 
   S členmi a priaznivcami Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno som strávil neporovnateľne viac dní i nocí ako s inými divadelníkmi. Vždy som obdivoval ich elán, zanietenie i úroveň, čo sa blížila profesionalite. To potvrdili diváci aj v Prahe alebo Bratislave. Oceňoval som kolektív, ich rodinné zázemie, veď do histórie breznianskeho súboru sa nevšedne zapísali Obernauerovci, Daxnerovci, Vagadayovci, Zacharovci, Kotočovci...z jednotlivcov by som musel spomenúť niekoľko desiatok mien. Opakujem, že toto nebolo mojím zámerom. O existencii tohto divadelného celku sa dá napísať obsiahla monografia. Možno raz uzrie svetlo sveta...zatiaľ len takéto roztrúsené spomienky, k akým som  chcel svojou hrivnou prispieť aj ja.
 
                                                                                                     PAVOL M. KUBIŠ
                                                                                                     promovaný divadelný vedec