2015


Dňa 26.12.2015 , tak ako každý rok aj tento sa na Štefana odohralo predstavenie, po ktorom bolo milé a družné posedenie v Kolibe pod orechom, kde sa zablahoželalo tohtoročným jubilantom, zhodnotil sa rok 2015 a poprialo sa veľa zdravia do roku 2016.

Naši jubilanti :

Július Obernouer
Ondrej Podhradský
Milan Slamený


K okrúhlym 60-tinám srdečne gratulujeme .   
 
Dni Slovenskej kultúry v Novom Bydžove 26 – 28.11.2015

 
Divadelný výlet do Nového Bydžova začal veľmi skoro ráno. Budík nastavený na 3.30 mi samozrejme nezvonil, ešteže som sa 3.45 pozrela na telefón :-) o 5tej sme už čakali pred divadlom v Brezne na autobus do ktorého sa nakladali rekvizity, hudobné nástroje, obrazy a pomôcky na maľbu.
Veľmi príjemný a dobre naladený šofér Maňo zobral volant pevne do svojich rúk a cesta nám ubiehala relatívne rýchlo. A to aj preto, lebo kapelka Silo a lampa svieť nám spríjemňovala cestu. Hlavne Šulko-bubeník skupiny sa ujal slova a robil zoznamovací rozhovor a každému účastníkovi zájazdu položil aj intímnu otázku, ktorá bola miestami možno aj troška drzá :-) Však bola veľká zábava - cestou v autobuse sa spievalo, hralo na gitare a hral poker. Samozrejme boli aj nejaké pofajč pauzy a dobrá domáca pálenka :-)
Tesne po príjazde do Nového Byzďova sme boli privítaní v slávnostnej sieni Radnice Nového Bydzova, kde nás uvítali šampanským a milými slovami. Odovzdali nám ďalšie inštrukcie a každí z nás si šiel vlastným programom. Moja rola bola tentoraz nie divadelná. Dnes som tu ako výtvarníčka a čakal ma workshop v v Mestskej knižnici. Vybrala som sa teda tam, kde ma už čakala Erika, ktorá mi ukázala priestory a ja som si začala pripravovať pomôcky na maľbu. Tentoraz som si na želanie Julka Obernauera vybrala namaľovať Novobydžovskú Radnicu. Bola som milo prekvapená, pretože ľudí sa celkom nazbieralo, či dospelých, či detí, ale aj pani učiteľky z výtvarnej školy, či tých čo sa už s touto výtvarnou technikou-Enkaustikou niekedy stretli.
Zistila som, že maľbu nedomaľujem a že na tento deň končím. Zišla som o poschodie nižšie, kde sa v Mekke rozliehal zvučný tón kapelky Silo a Lampa svieť. Unavená po skorom rannom vstávaní a celodennom cestovaní som sa chystala, že si idem už oddýchnuť. Však aké bolo moje prekvapenie, keď sme aj so šermiarmi Berezun viac ako hodinu blúdili Novým Bydzovom a
nevedeli nájsť internát kde sme mali byť ubytovaní. Takto sme si nechcene urobili nočnú vyhliadkovú prechádzku. Keď sme sa už dostali na kraj Bydzova na rozstavané cesty pri fudbalovom štadióne nemohla som inak a zazvonila som o 11tej večer na zvonček domu. Vyšla milá pani a ja s ospravedlnením som si pýtala navigáciu. Po viac ako hodinovej túre Novým Bydzovom sme konečne zamierili na internát, ktorý bol veľmi kráľovský na bežné internáty, honosný s krásnou archutektúrou.
Ráno aspoň troška oddýchnutá som sa s kapelkou Silo a Lampa svieť vybrala na raňajky kde podávali fantastické, chrumkavé a makom posypané rožky. Hneď po raňajkách sme mali ďalší program zaistený-návšteva múzea. Som veľmi rada, že som sa zúčastnila, pretože je veľmi originálne a jedinečné.
Ja som musela z múzea utekať do Jiráskovho divadla, kde som inštalovala a rozvrhovala obrazy na večernú vernisáž. Obed sa blížil míľovými krokmi a tak som sa aj ja poponáhľala, aby som ako posledná prišla k autobusu, ktorý nás odviezol na Ranč. Byzóny, daniele, kone bolo vidieť ihneď po príchode. Mohli ste ich pohladkať, či ísť sa prejsť okolo rybníka na brehu ktorého bola aj socha Vodníka :-) Jedlo bolo vynikajúce a všetci sa len zalizovali. Sviečková omáčka s brusnicami a tymiánom s danielím mäskom a knedlíkom. Však aj vegetariáni by si prišli na svoje – fantastická grilovaná zeleninka s čerstvou petržlenovou vniatkou.
Po výbornom jedle som už bola dohodnutá s Erikou, ktorá ma čakala v knižnici,aby mi odomkla a ja som mohla dokončiť Obraz Radnicu Nového Bydžova. Času ostávalo málo, tak som rozžeravila žehličku a začala tvoriť. 17Hodín večer sa rýchlo blýžilo a šermiari Berezun Brezno sa už poobliekali do dobových kostýmov. Neverili by ste, ale ,,jedno vypletané brnenie“ môže mať aj 11kg, a to už je čo povedať. Berezunáci šermovali, strieľali a predviedli kus historického šermiarskeho umenia.
O 18tej sa začínala vernisáž výstavy obrazov a už aj ľudí sa zišlo celkom dosť v Jiráskovom divadle. Na úvod vernisáže mi Radko a Peťo zo skupinky Silo a Lampa svieť zahrali veľmi príjemne farbami ladenú skladbu. Peter Kruliš riaditeľ Jiráskovho divadla potom predal slovo mne. Ja som priaznivcov umenia previedla na vernisáži všetkými vystavenými obrazmi a ku každému som povedala pár slov. Hneď potom nasledovala divadelná hra Kováči, ktorá sa mi osobne veľmi páči aj z hereckého hľadiska aj z rétorického – pretože toľko jazykolamov rýchlo idúcich po sebe dajú iba ,,páni herci a pani herečky“ a to v tomto obsadení sú.
V prvých 20tich minútach je divák možno trošku dezorientovaný, však neustále v napätí, lebo dej sa stále mení. Zažijete si aj chvíle smiechu, aj zamyslenia, aj množsvo zápletok a nečakaných rozuzlení. Poznáte ten vtip ide Nemec, Rus a Srb? Toto nie je vtip, ale divadelná hra Kováči so skvelým obsadením, ktorá sa na konci stretla s hromadným standing ovation a veľkým potleskom.
Večer sa zakončil ako inak parádnym jedlom, pretože celá kultúrna akcia sa volá Dni Slovenskej kultúry v Novom Bydžove. Už pri vchode do dverí vám tiekli slinky, pretože bolo cítiť rozvoniavajúcu kapustnicu, makovník, orechovník, tvarohovník. Nechýbali ani bryndzové halušky, pirohy, či horehronskú pochúťku v haruli. Mohli ste sa najesť do prasknutia a aj tak by vaše oči ešte jedli.
Ďakujem krásne za príjemný výlet, milých a priateľských ľudí ktorých sme stretli, priateľov a divadelných kolegov.
Cesta späť autobusom bola ako inak - jedinečná, smiali sme sa, spievali a príjemne debatovali.
                                                                                                                       Lenka :-) Simanová
 
Poznámka pod čiarov.
Po prijatí na úrade v Novom Bydžove , členovia DSJCH mesta Brezno nastúpili do autobusu a odišli predstaviť svoje herecké umenie do Chlumca nad Cidlinov. Tu ich privítala pani riaditeľka tamojšieho divadla a po predstavení a perfektnej večeri otali v družnej debate. Pani riaditeľka skonštatovala, že vždy keď Breznania prídu do Chlumca, privezú kvalitnú kultúru, čo bezpochyby potvrdili aj terajším predstavením.                                                                                                                        (OP)

                                                          
 
 
"KOVÁČI" na zájazde v Maďarskom Totkomloši a Rumunskom Nadlaku .
  
 29.8.2015 Totkomloš (HU)
 
  V sobotu  29. augusta zavčas ráno sme naložili do kufra autobusu scénu, rekvizity a kostýmy dosiaľ veľmi úspešnej inscenácie Kováči a vydali sa na cestu.  
  Po dlhej ceste, ktorá však ubehla veľmi rýchlo, sme popoludní vystúpili v Maďarskom Tótkomlósi (Slovenský Komlóš). Tam nás veľmi srdečne privítal František  Zelman, (podpredseda celoštátnej samosprávy Slovákov v Maďarsku) ktorý na nás čakal v Slovenskom dome s vynikajúcou nakrájanou maďarskou klobáskou. Lepšie sme sa ani nemohli posilniť pred večerným predstavením. 
  Neskôr sme sa presunuli do „Domu prírody“, nachystali sme všetko potrebné a o 18:00 kováč Aca začal kuť v Petrovej šmykni. Predstavenie dopadlo veľmi dobre, súdiac podľa intenzívneho potlesku obecenstva. Toto predstavenie bolo výnimočné aj tým, že bolo premiérou Ľubomíra Bagačku, ktorý sa alternuje s Erikom Obernauerom.  Po predstavení sme boli pozvaní na bohatú večeru, ktorá sa skončila priateľským rozhovorom a zábavou do neskorých nočných hodín. Večer nám na píle zahrala aj naša asistentka réžie Janka Ovšonková s gitarovým doprovodom Petra Gábora.  Ráno nás pohostili vynikajúcimi langošmi so syrom a cesnakom. 
  Po výdatných raňajkách sme sa rozlúčili a vyrazili do Rumunska. Boli sme tam za jednu hodinu... vlastne za dve, lebo sme prešli časovým pásmom. No nič – čo sme teraz stratili, na ceste späť hádam nájdeme.  V Rumunskom Nadlaku nás už čakal p. Nagy Ďuriš Krokoš, dozorca evanjelickej cirkvi , ktorý nám ukázal evanjelický kostol, v ktorom nás zaujal najmä obraz Slovákov, ktorí tu prišli kedysi za lepším životom. Dozvedeli sme sa, že Slovákov ubúda, pretože mladí odchádzajú za prácou a do škôl mimo svojho mesta a tak sa počet slovenských obyvateľov stále zmenšuje. Napriek tomu sa však v Nadlaku zrekonštruovala slovenská škôlka, ktorú sme mali možnosť vidieť. Táto škôlka je nesmierne dôležitá, deti sa v nej učia iba po slovensky a je vysoká pravdepodobnosť, že ďalej budú pokračovať na slovenských školách. P. Nagy Ďuriš Krokoš dodal, že sa musia veľmi snažiť, aby škôlka bola najlepšia, lebo inak dajú rodičia svoje deti do Rumunských škôl. Takisto sme mali ešte možnosť navštíviť Slovenské múzeum – dobovo zariadený slovenský dom z hliny. Po obhliadke mesta nás čakal so zástupcom primátora mesta Nadlak Dušan Somrák a takisto s prednostom úradu, Alexandrom Grosom výdatný obed, po ktorom sme sa pomaly išli chystať na večerné predstavenie. 
  Hrali sme trošku ďalej od centra mesta, ale v priestore, ktorý sa vynikajúco hodil na našu inscenáciu  a pripomínal Brezňanskú „Stodolu“ v ktorej sme Kováčov premierovali. Diváci boli vynikajúci, reagovali na všetko, na čo sa len reagovať dalo, boli neskutočne vnímaví a už počas hrania odmeňovali hercov otvorenými potleskami. 
  Večeru sme mali v Slovenskej reštaurácii , kde zavítal po predstavení aj primátor Nadlaku Vasile Ciceac a učiteľka slovenského jazyka Elenka Kmeťová, ktorá nám po večeri povedala takúto peknú básničku:

 
Ja som malý, ale Slovák

Slovák dušou i telom,

kto Slovákov nenávidí,

nie je mojím priateľom.

Jeden pán mi pred nedávnom

pekný dukát sľuboval,

aby som reč, nie slovenskú,

ale cudziu miloval.

Pekný je ten váš dukátik,

ale krajšia moja reč,

ktorú si ja nie za dukát,

ani za svet nedám preč.

  Tento večer sme hru na píle a gitare venovali špeciálne pánovi primátorovi, ktorého vystúpenie natoľko nadchlo, že nám spontánne zorganizoval koncert na námestí v rámci Dní mesta Nadlak.
  Ráno, po noci plnej priateľských rozhovorov a zábavy sme sa rozlúčili s našimi priateľmi a zobrali si zo sebou opäť zas silný pocit – ako povedala aj Alžbetka Vagadayová: „Je dôležité mať svoje korene a títo ľudia nám ukazujú, ako ich treba polievať.“ Najdôležitejšie je Slovensko v srdci, na čo by sme nemali zabúdať, pretože v dnešnej nevyspytateľnej dobe sa aj my môžeme kedykoľvek ocitnúť na úteku za lepším životom.
(Jana Ovšonková - asistentka réžie)         
 

31.8.2015 Nadlak (RU)  
                      
 
Dňa 21.08.2015 sme si po predstavení Kováčov v Green pube v Brezne posedeli pri perfektnej grilovačke.


 
 Dňa 19.08.2015 sme si pri buste Jána Chalupku na nám. M.R.Štefánika v Brezne
pripomenuli pamiatku a prácu našich kolegov divadelníkov.
Česť ich pamiatke.





Miloš Nikolič "KOVÁČI"

Slávnostná premiéra 6.6.2015 o 19,00 hod.
Predpremiéra 6.6.2015 o 17,00 hod.
2. permiéra 7.6.2015 o 18,00 hod.
Brezniansky gazdovský dvor "Stodola"


 
preklad PhDr. Ján Jankovič, CSc.
Dramaturgia, scéna, kostýmy, výber hudby, réžia : Ľuboslav Majera  a.h.
Asistent réžie: Jana Ovšonková  a.h.
 
Osoby a obsadenie:
Aca Kováčov - Gabriel Obernauer
Peter Schmidt – Július Obernauer
Lujza, jeho žena - Alžbeta Vagadayová,
                                   Ivan N. Kuznecov - Erik Obernauer, Ľubomír Bagačka                                                                                                                      
Na predstavení spolupracujú:
Mária Kotočová, Renáta Papayová, Martin Šimončič, Ondrej Podhradský , Vladimír Ridzoň , Pavol Moravčík
Text sleduje:
Jarmila Obernauerová
           
    
Slovo o hre
Hra srbského autora Miloša Nikoliča Kováči je absurdnou, miestami trpkou komédiou, ktorá vás zavedie do kováčskej dielne, kdesi v Nemecku. V nej sa desiatky rokov po vojne stretajú traja kováči, bývalí vojaci – Nemec, Srb a Rus, ktorých osudy sa počas vojny navždy preplietli.  Každý zabezpečil svoje potomstvo i následníka svojej vyhne. No práve táto skutočnosť ich po rokoch doženie do zúfalstva, kde nie je už vôbec isté, či Nemec je Nemcom, Rus Rusom a Srb Srbom a nezmyselné otázky „čistých rás“ a „veľkých národov“ sú stále viac zamotanejšie a nezmyselnejšie. Ale komu sú vlastne ešte potrební kováči a ich vyhne? Čaká na vás mnoho zápletok a rozuzlení.
 
Slovo o autorovi
Miloš Nikolič sa narodil v roku 1939 v Kosovo Polje. Vyštudoval strednú školu v Pančevo a Akadémiu divadla, filmu, rozhlasu a televízie v Belehrade – odbor dramaturgia. Bol dramatikom a editorom celovečerných filmov v TV Belehrad.  Pán Nikolič nebol len dramaturgom, ale aj spisovateľom. Napísal mnoho hier, príbehov , básní a výber literárnych diel rôznych autorov osvetľujúcich tému, epochu alebo typ tvorby. Najznámejšie diela z jeho tvorby – Kováči, Blšie hry, Svetoslav a Mileva, Vražda, Kabaret a veľa iných. Hru Kováči  uviedli v mnohých krajinách, ako v Rumunsku, Grécku, Slovinsku, Slovenku, na Cypre a ako prvé srbské dielo sa hrala aj v ďalekej Kanade.
                                                                                                                
Slovo o režisérovi
Ľuboslav Majera sa narodil 3.11.1951 v Báčskom Petrovci – Vojvodina, absolvoval VŠMU  v Bratislave – odbor divadelná réžia. Ako vysokoškolský profesor, pedagóg pôsobí na akadémii umení v Novom Sade – Srbsko a AU v Banskej Bystrici. Svojou dramatickou tvorbou sa neustále pokúša presvedčiť divákov, že jedine dobro, krása a láska majú zmysel v ich životoch. S týmto výnimočným režisérom, ale predovšetkým človekom náš súbor nielen divadelne spolupracuje krásnych 30 rokov. V roku 1985 – HRIECH, 1989 – ZBERNÉ STREDISKO, 2001 – SOM HERBERT, 2009 – KŇAZ, 2010 – ZABUDLA SOM. Inscenácie získali desiatky ocenení na našich i zahraničných festivaloch a vymenovanie by zabralo veľa miesta. Týmto chceme vzdať hlavne úctu človeku, ktorý nás počas svojho plodného „divadelného“ života naučil (a stále učí) vnímať divadlo a súvislosti s ním inými očami. Poďakovanie patrí aj jeho asistentke Janke Ovšonkovej, ktorú si spomedzi svojich žiakov vybral režisér. O jej šikovnosti a talente sme sa mohli presvedčiť na jej nedávnej premiére – Malý princ.
 
Slovo o súbore
Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno patrí medzi najstarší v ochotníckom divadelnom dianí na Slovensku a svojimi výsledkami sa zaraďuje medzi najlepšie telesá. Dokazujú to rôzne prehliadky, súťaže a festivaly. Ako praví Kocúrkovania majú dilemu určiť koľko rokov vlastne hrajú. Prvá zmienka bola v roku 1563 – hrávalo sa divadlo žiakmi evanjelického lýcea a vzápätí aj piaristami. 26. Decembra 2014 uplynulo 170 rokov od uvedenia Chalupkovho Kocúrkova. V roku 2013 oslávili 90. výročie novodobej histórie. V roku 2016 to bude 60 rokov, kedy dostal súbor terajší názov. Tak koľko rokov má vlastne súbor?  452? 171? 92? alebo 60? Projekty súboru sú zaujímavé a inšpirujúce najmä v spolupráci s renomovanými režisérmi, scénografmi i divadelnými vedcami. Všetci, ktorí sa profesionálne podieľali na aktivitách tohto súboru dobre poznali podmienky a tradície, na ktorých sa mohlo stavať a v neposlednej miere i na herecky dobre pripravených aktéroch, ktorí boli vždy ochotní prijímať a ďalej rozvíjať ich nápady, rady a snaženia.         Dovolím si odcitovať jedného z priaznivcov súboru, už zosnulého dr.Ladislava Čavojského: „...Chalupkovci, ste náš najstarší divadelný súbor so starými i novodobými dejinami. Nedajte tejto vzácnej tradícii zahynúť. Nech je u vás aj v budúcnosti veľa divadelných večerov a hodov. Povedané rečou, ktorej najlepšie rozumiete, nech bývajú štyri svadby na jednom pohrebe. Nie naopak! ..



09.07.2015 Banská Bystrica

14.08.2015 Liptovský Milukáš

15.08.2015 Špania dolina







fotogaléria :               Zo stretnutí v "divadelnej"                                                                                           
Navštívil nás pán Stanislav Štepka .

          Dňa 10. apríla 2015 nás poctil svojou návštevou v "divadelnom klube" pán Stanislav Štepka ( herec, režisér, scénarista a dramaturg Radošinského naivného divadla). Po družnom rozhovore sa zapísal do našej kroniky .                                               
 
O zájazde na DIDU (Srbsko-Vojvodina) .
      Bolo 6:00 ráno , piatok 27 marca , a my , divadelný súbor Jána Chalupku , sme nadšene nastupovali do autobusu . Čakala nás dlhá cesta na divadelný festival do Pivnice.  Pivnica je dedinka v Srbskej Vojvodine v ktorej  žijú Slováci . Po stretnutí s nimi, raz jeden náš  (už dospelý )  kamarát povedal : “Keď budem veľký chcem byť slovenský Srb.,, Nečudujem sa mu , sú to veľmi milí a prijemní ľudia , s ktorými sa  naše divadlo stretáva už dlhé roky. A tak sme z okien autobusu  zakývali našej domovine a hajde smer Srbsko.                                                                                                                               
     Cesta ubehla rýchlo , o tretej sme už vystupovali z autobusu rovno do náruče naším priateľom. Ubytovanie sme mali , ako aj počas predchádzajúcich rokov , vybavené u hostiteľských  rodín. Ja spolu s dvoma dievčatami, sme sa ubytovali v malom domčeku pri staršom manželskom páre , ktorý mal už dospelého syna. Boli to veľmi príjemní ľudia, hneď po príchode nás posadili za stôl, na ktorom bol pripravený neskorý obed . Rozprávali nám ako sa u nich v srbskej vojvodine žije a popri tom nám ukazovali rodinné fotky. Prišlo mi , že je to u nich zvykom , pretože aj ostatní naši Brezňania spomínali, že si spolu s ich rodinami prezerali fotografie .  Okrem tohto zvyku som zaregistrovala mnoho ďalších , napríklad, ku všetkému podávajú biely chlieb  a zeleninu s mäsom vyberajú  z vývaru na tanier a jedia ešte  pred poddávaním polievky a majú úplne iné zapínače na svetlo , ale to som si všimla na margo toho , že som ich nevedela používať  .                                                            Po výdatných hodoch sme sa stretli pred divadlom , aby sme Pivničanom zahrali naše predstavenie ,Starobu. Hralo sa nám výborne , naši diváci boli sústredení a podľa záverečného aplauzu , predpokladám,  aj spokojní. Potom prišiel čas na zábavu . O tú je veru v Pivnici , dobre postarané. Živá hudba , domáca pálenka (takzvaná rakyia) a chutné švédske stoly.  Niektorí sa zabávali dlhšie , iný sme odišli spať skôr, pretože nás  premohla únava z cesty.   Na druhý deň sme mali naplánovaný výlet do Báčskeho Petrovca. V Petrovci žijú naši  priatelia z divadla VHV, sú to tiež Slováci. V roku 2014 dokonca navštívili divadelnú chalúpku  s predstavením  Óda na rovinu . S divadlom VHV udržuje naše divadlo veľmi dobré vzťahy už dlhé roky, takže sme sa rozhodli stráviť s nimi aspoň pár hodín. Pripravili pre nás posedenie a dokumentárny film o ich živote v báčskom Petrovci.  Pohostili sme sa , porozprávali , vypili , zasmiali a večer sme sa srdcervúco  rozlúčili. Vrátili sme sa do Pivnice ,pretože nás tam čakalo predstavenie ochotníckeho divadla Tisovec , Slučka pre dvoch. Po predstavení  bola prichystaná chutná večera a po nej opäť zábava. Neskôr sme skončili na miestnej diskotéke a u domácich sme  mali možnosť ochutnať zajačí guľáš.                                                                                         
        V tú noc sme niektorí radšej ani nespali, pretože sme chceli byť s našimi novými srbskými priateľmi čo najdlhšie . Spolu so svitaním prichádzalo sklamanie , že prišiel čas odchodu. Rozlúčili sme sa s hosťujúcimi rodinami a ostatnými srbskými priateľmi , a  neskrývajúc smútok sme odišli z tejto krásnej vojvodinskej krajiny.
marcela Přidalová