2008

Cestovné správy rok 2008

PITVAROS - NADLAK - ILÓK - PIVNICA


 www.youtube.com/watch?v=AsW-VSHI3V8

2.-7.4.2008

je 2. apríla 2008 šesť hodín ráno a do rekvizitami a kostýmami a scénou predchádzajúci večer naloženého autobusu postupne nasadá
dvadsať ľudí
dvadsať ľudí pripravených nazhromaždiť v sebe zážitky z cesty, ktorá sa nesie plne v zmysle ich divadelnej hymny: kočovní herci
blúdia po krajine...
dvadsať ľudí, ktorí veria, že ich zážitky budú z tých, na ktoré si radi spomenú aj po rokoch - ako zápis v ilóckej kronike spred dvadsať
sedem rokov, ktorý tam nájdu v deň svojho vystúpenia 4.4. 2008 - ale to už trochu predbieham
tých dvadsať ľudí zároveň verí, že aj ich predstavenie, s ktorým idú medzi Slovákov na Dolnú zem, pripraví pre tamojšie obecenstvá
tiež príjemné zážitky - a že áno, potvrdením je aj mimoriadne pozvanie na DIDU 2009 v Pivnici, kde teraz  6.4. účinkujú ako víťazi Palárikovej
Rakovej 2007 - zasa predbieham...
tých dvadsať ľudí je pripravených urobiť všetko preto, aby sa každé predstavenie, ktoré majú naplánované na tejto ceste, vydarilo, to nič,
že pritom zabudnú 3.4. po svojom vystúpení v Nadlaku   plátno s božím okom, čo je neodeliteľnou súčasťou scény a čo žmurká na
účinkujúcich aj obecenstvo (a na nás všetkých na tejto zemi deň čo deň) - už zasa predbieham 
mnohí z tých dvadsiatich sa sem na Dolnú zem vracajú častejšie, poniektorí aj dvadsať sedem rokov (ba je taký, čo to tiahne cez štyridsať,
však Lacko Vagaday?) a tešia sa na svojich tam,  na ďalšie stretnutie s nimi, ba viacerí odskočia v jediný deň voľna 5.4. do Báčskeho Petrovca,
lebo tam to všetko pred tými rokmi začalo, aj domácich nájdu doma, aj keď poniektorí sa rozliezli aj po svete (až hen do kanadského Windsoru,
však Vierka Balážová?), ale tvoji sú doma, a ani dr. Ján  Dorča, zvaný Jovi, čo chodí každú jar s nakrátko ostrihanou hlavou a potom veselo po
dedine prikyvuje zvedavým pohľadom okoloidúcich, že áno, že hej, že má rakovinu, haha, nechýba - ešteže ten je tu a tu aj zostáva - tak to som
zase predbiehala udalosti
dvadsať ľudí sa 2.4.2008 vezie v autobuse naplnenom rekvizitami, kostýmami, scénou, vlastnou batožinou, plní očakávania, či už v Pitvarosi
majú všetko pripravené na ich dnešné večerné vystúpenie a samozrejme, či ich tam bude čakať aj Anička Ištvánová z Békešskej Čaby, a bude
tam, akože ináč - to už ale predbieham len trochu, lebo čoby sa "jeden nazdal" sme tam...
je 7. apríl 2008 a dvadsať ľudí sadá v Pivnici do rekvizitami, kostýmami, scénou a vlastnou batožinou naloženého autobusu (božie oko príde
domov inými cestičkami, hahaha) a plní príjemných zážitkov, veselých chvíľ, zábavných príhod a milých stretnutí s ľuďmi, čo majú pre nás vždy
otvorenú náruč, miesto v srdci a neuveriteľne múdre slovo na jazyku - tešíme sa na ďalšie stretnutie v Ilóku prof. Vlatko Miksát - sa vracajú domov,do Brezna.... 
                                                                                                    divočka, brezno 10.4.2008


***************************************************************************************************************************************

2 krátke cestovné správy v 1 telefonáte do kanadského Windsoru 27. augusta 2008 o desiatej hodine večer slovenského času (vo Windsore sú štyri PM)

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
"Vierka, zdravím ťa, čo porábaš?"
"Marka, to si ty? Pečiem burek (pozn.aut.: dolnozemský koláč podobný našej štrúdli, akurát, že sa nepečie stočený, ale rozložený 
vo viacerých vrstvách,  prekladaný sladkou alebo slanou plnkou, na hlbokom plechu) a vieš, kladieme dlážku v izbách, tak mám 
všade neporiadok, zišla by sa mi dáka pomoc..."
"To je to dobré, ja varím slivkový lekvár, a ináč ma burekom pohostila tvoja mama, keď som bola v apríli v Petrovci. Hádam ti prídem 
pomôcť s tým upratovaním, haha..."
"Mohla by si..."
"Idem baliť kufor, chichi... Hovorila si s vašimi doma?"
"Práve pred chvíľou som položila telefón, ale bolo dáke zlé spojenie, tak sme nehovorili dlho, skúsim zavolať ešte tak za hodinku."
"Tak ani nevieš, že cez víkend bol Laco Vagaday, Milan Kotoč a Paľo Kubiš dolu v Petrovci, v Joviho galérii sa otvárala Paľova výstava 
kresleného humoru a varili sa bryndzové halušky."
"No to je celý Jovi!"
"Kdeže Jovi, ten tam ani nebol, bol v Nitre a halušky varili Laco s Milanom, lepšie povedané Milan a Laco len asistoval (pozn.aut.: no, 
toto, keď si prečíta, bude mi beda!)."

Tradícia varenia bryndzových halušiek pri našich návštevách na Dolnej zemi sa traduje od osemdesiatehotretieho roku, varí sa cca 100 porcií, na ktoré sa vezie bryndza samozrejme  zo Slovenska a... nikdy sa neujdú všetkým... Viac sa od nich o ich ceste a pobyte v Petrovci nedozviem, hoci vyzvedám ako vládzem. Akurát "bonznú" Ľuba:sediac u Majerov v izbe pripletie sa im do debaty téma partnerských vzťahov a Ľubo, chcejúc potvrdiť svoje argumenty, volá na svoju útlu polovičku : - Žena, poď  sem! A keď Miluša nereaguje, ozve sa znova: - Žena,počuješ, poď sem! Na to jeho, o desať rokov mladšia, nežná polovička poslúchne a zhovievavo zastane na prahu izby a čaká, čo sa od nej žiada: - Povedz moja, kto má v tomto dome posledné slovo? A do ticha izby sa ozve pokorná, usmievavá odpoveď :   
 - No ty, Ľubko, ty...

Ľubo a Miluška s dcérou Hankou (chýba syn Ondrej) Majerovci.


"Predpokladám, že Staňo (Baláž, Vierkin brat, žijúci doma v Petrovci) tam určite bol."
"Akože ináč a samozrejme s kamerou, takže dúfam, že ako vždy ma poteší a pošle zopár záberov, pripomeň mu, prosím aj ty, ak by 
"zabudol", čo som po ňom chcela v správe, čo som mu poslala. A že na vernisáži bolo veľmi veľa ľudí... Včera sme boli v Martine na 
Scénickej žatve pozrieť vašich."
Tradícia výmenných kontaktov medzi petrovským VHV divadlom a našim divadelným súborom začala v roku   l981 a až do začiatku juhoslovanskej  vojny bola veľmi intenzívna - jeden rok my do Petrovca, nasledujúci Petrovčania k nám, dokonca sme ju rozšírili nielen na účinkovanie našich súborov, ale aj o výmenu režisérov - k nám Ľubo Majera, do Petrovca sme "požičali" Matúša Oľhu. 
 Staňo pred vojnou zutekal pracovať na niekoľko rokov  do Izraela,  aby nemusel narukovať do srbskej armády a  vzájomná spolupráca našich súborov - nie komunikácia a priateľské vzťahy  - ustala takmer na dlhých desať rokov.

"Marka, veď ja ti už z nich nikoho nepoznám, všetko sa vymenilo a vraj tam teraz účinkujú samí mladí - stredoškoláci."
"A veľmi šikovní, Jano Černák (pozn.aut.: vedúci Divadla VHV) hovoril, že poniektorí z nich hrali divadlo vôbec po prvý raz v živote, pritom išlo o 
pohybové divadlo doplnené filmovými projekciami a lá laterna magika a Jano dokonca hovoril, že celú hudbu predstavenia, až na jednu prevzatú 
melódiu, robil jeden z chlapcov, tiež stredoškolák."
"Tak vravíš, že boli dobrí a sa ti páčilo? Načim by bolo vidieť..."
"Dokonca si v predstavení zaúčinkoval aj Ľubo, síce len zo záznamu, v rámci jednej projekcie, a to bola zároveň aj jedna z troch scén, v ktorej zaznelo hovorené slovo."

 Petrovské predstavenie s názvom DOPAROMA autorsky aj režijne pripravil tridsaťosemročný bojnický rodák a  absolvent divadelnej fakulty JAMU v Brne Peter  Serge Butko  (http://www.sergeart.com/temp1.php?id=79).       
Z bulletinu: Na počiatku, keď pradedo Svarog ukoval svet, všade bolo iba nebo a more. Po vodách nekonečného  mora sa túlala loďka v nej sedel boh hromu a blesku - Perún a jeho brat, boh vôd Veles žil v jeho hlbinách. Raz Veles priplával k Perúnovi a hovori. - Bratku, toľký čas sa plavíš, túlaš sa bez cieľa, keby si aspoň nerobil tie  búrky... - No, ale predsa musím mať nejakú zábavku, - bránil sa Perún. - A čo tak stvoriť niečo stále? - pomyslel si Veles. - Čo tým myslíš? -nedôverčivo sa pýtal Perún. - No, stvoriť miesto, kde by sme obaja oddychovali. Sám to spraviť nevládzem, potrebujem tvojej pomoci. -No, dobre, pomôžem ti. - Perún ani nedopovedal, keď tu Veles skočil do vody a ponoril sa na dno. Tam nabral za hrsť piesku a niekoľko zrniečok si  schoval do úst. Keď sa vynoril, podal Perúnovi piesok, a ten ho rozhodil na more. Tak vznikol ostrov. No, ostrov bol veľmi malý, ledva sa naň obaja zmestili. Nakoniec sa bratia dohodli, že budú o ten kúsok zápasiť. Len čo Veles hodil Perúna do mora, zem sa rozšírila. Tam, kde Perún hodil Velesa, vznikli pohoria, keďže mal Veles ešte trochu piesku v ústach. Perún sa nahneval na brata, že ho takto podviedol a hodil doň blesk tak silno, že sa Veles pod zem prepadol. Keď sa napokon spod zeme vrátil, povedal Perúnovi: -Ej, bratku, tá Zem nám len sváry narobila. - Veru, veru, prisvedčil Perún. - Dobre teda, ja budem mať kráľovstvo v podzemí a ty na Zemi, a nech Svarog vládne v nebi - navrhol Boh Veles. Perún súhlasil, a tak si bohovia rozdelili vládu nad svetom. 


" A ste boli len na otočku?"
" Hej, Laco sa síce vracia na Scénickú, ale až v piatok, hádam stihne ešte aj vašich, tí totiž práve piatok odchádzajú domov."

Hoci iba na "otočku", Scénická žatva je podujatie, ktoré vždy dopraje príjemné stretnutia s priateľmi, čo sa sem pravidelne rok čo rok schodia - buď na celé podujatie, alebo prídu aspoň na jedno či viac predstavení. Prvým okoloidúcim na martinskom námestí cestou do divadla je nepostrádateľná charakteristická postava nielen Scénickej žatvy, ale tohto turčianskeho mesta vôbec, aristokraticky galantný Miško Adamov Kováč (http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2005/april/59.pdf). Ako vždy ma počastuje nežnou lichôtkou do ucha, neviem, pochybnosti, že som si ju vyslúžila výzorom sú viac ako na mieste - lebo dievčatkom (prívlastok radšej zo skromnosti vynechám) som bola dávno, ajáj - bude to tým, že sme jednu recepciu  po našej premiére pretrkotali do rána, lebo sme zistili, že našou spoločnou srdcovou záležitosťou je stredoveká ľudová hra o sv. Dorote, vo foyeri divadla Jožovi Krasulovi (http://www.gallery.sk/galeria.htm), s ktorým sme v osemdesiatych rokoch počas troch po sebe idúcich Jiráskových Hronovoch absolvovali tvorivé dielne pod vedením najlepších na tie časy českých profesionálnych  režisérov
 (http://www.hronov.cz/jiraskuv/71/pdf/zprav_09.pdf), iba letmo zakývam, lebo opodiaľ sa už otvára  materinská náruč Vlasty Kunovskej (http://registerkultury.gov.sk/podujatia/podujatie.php?prihlas=1&idpodujatia=10201),čo nám pomáhala zakladať tradíciu varenia bryndzových halušiek vo vyššie spomínanom roku a usadím sa vedľa Filipa Lašuta (http://www.snm.sk/muzeum/?clanok=79 ), obklopeného tradične svojimi fotoaparátmi a pripraveného zachytiť tie najkrajšie momenty predstavenia, na čo má cit a talent od  "boha", aj keď počas predstavenia si neodpustí poznámku, že sa mu fotí veľmi ťažko, lebo predstavenie je dosť "tmavé".Keď sa po po predstavení ešte chvíľu moceme po divadle objaví sa Jožko Ciller  (viac o ňom v sekcii Profily) a na odchode ešte raz všeobjímajúca Vlastina náruč a jej jednoznačné gesto - na rok že ste tu!

(S Vierkou ešte pretrkoceme súkromie, ani zďaleka nie tak osobne, ako sme boli zvyknuté za starých čias - do telefónu, či cez internet to akosi nejde, ani sa rozdeliť s radosťou, ani uľaviť ťažobe - to sme voľakedy ani nemuseli veľa hovoriť, v mnohom sme si rozumeli aj bez slov. Hádam bude ešte taká chvíľa, keď nie vo Windsore, či v Brezne, určite, dúfam, že už budúci rok v Petrovci.)
 Vierka Čiliaková, rod. Balážová, vynikajúca amatérska herečka, patrila v desaťročí pred vypuknutím krízy v bývalej  Juhoslávii, spolu s Ľubom Majerom, Janom Jovim Dorčom, Paľom Čiliakom (ujo jej manžela), či manželmi Častvenovcami a ďalšími, k vedúcim osobnostiam petrovského Divadla VHV (http://www.vhv.org.yu/).Od roku 2000 žije so svojim manželom a synom vo Windsore v Kanade v provincii Ontario. 

                                                                                                                                                                                            divočka

***************************************************************************************************************************************

Zaslúžený úspech v Slovenskom národnom divadle


    Náš súbor v pondelok 8. septembra otváral tohtoročnú divadelnú sezónu v Slovenskom národnom divadle uvedením inscenácie Ferka Urbánka Pani richtárka.
    Ako to dopadlo? Myslím si, že vynikajúco! Prekrásna atmosféra, krásny divadelný zážitok, neopakovateľné pocity... vypredané! Sme naozaj veľmi radi, že sme 
ako prví z amatérskych súborov mohli účinkovať v novootvorenej budove SND, v jeho Štúdiu v divadelnom projekte Doma v národnom,  ktorý  sme  pripravili  v 
spolupráci s naším mestom pod záštitou primátora ing. Jaroslava Demiana a s Radou pre neprofesionálne divadlo na Slovensku. Medzi hosťami nechýbali také 
osobnosti, ako Ladislav Chudík s manželkou, spisovateľ Anton Ťažký, Peter Kováčik, divadelní kritici, poslanci Mestského zastupiteľstva v Brezne,  personálna
riaditeľka Železiarní Podbrezová, a.s., Ing. Mária Niklová s Máriou Sotákovou a mnohí ďalší. Na spoločenskom stretnutí po predstavení všetci vysoko ocenili prácu 
súboru, režiséra Dr. Jána Sládečka, ako aj celkovú angažovanosť súboru v jubilejnom 85. roku činnosti. Naozaj veľmi úprimne ďakujeme všetkým, ktorí majú svoj 
podiel na tomto divadelnom počine, ktorý je pre súbor veľmi významný.

                                                                                                                                            Ladislav Vagaday,predseda súboru



Ako bolo v Bratislave?

V Bratislave bolo dobre. Naložili sme, nastúpili sme a poďme šíriť kultúru do veľkomesta. Po niekoľkých fajč a cik pauzách sme sa rozhodli naobedovať. Na prvej zástavke nás neobslúžili, lebo mali akciu a na druhej zo siedmich jedál už tri nemali. No prežili sme. Potom sme už len spokojne oddychovali a chystali sa na prvé večerné predstavenie. Hralo sa v kultúrnom stredisku na Vajnorskej ulici. My sme boli so samotnou účasťou divákov a aj predstavením spokojní,  ľadová  sprcha prišla od režiséra Jána Sládečka.
Konečne sa deň chýlil ku koncu a my poďme rýchlo sa ubytovať a ešte sme si chceli užiť večernej Bratislavy.  Samotná  ubytovňa  hneď  od  začiatku nepôsobila dojmom nejakého luxusu, ale jednu noc vydržíme. Aké bolo však naše prekvapenie, keď len tri izby mali vymenené posteľné prádlo a to ostatné sa ani veľmi nedá opisovať, lebo napr. na jednej z vybratých izieb bolo hádam dvadsať plastových fliaš – hotový LUNIK 9. Túto ubytovňu sme odmietli, napriek tomu,  že  sme  mali nocľah mesiac dopredu vyplatený a skúsili sme šťastie na robotníckej ubytovni. Prvá skontrolovaná izba bola prezlečená, boli tam však spoločné sprchy a WC a zaujímavá bola poznámka recepčnej, že na izbách nie je toaletný papier a keďže predpokladá pochybenie tohto prebytku  v  našich  batožinách,  odporučili  nám zakúpenie jedného kotúča u nich za 8,- Sk. Aj takto vyzerá podnikanie na Slovensku.  Pridelené  izby  však  znova  neboli  poriadené.  Vtedy povolili nervy nášmu predsedovi a šli sme spísať reklamáciu a hľadať nocľah číslo 3. Podarilo sa a konečne sme s batožinou obsadili útulné izby. Z nočnej prechádzky už však nebolo 
nič, pretože sa strhla búrka, ostalo nám už len prebrať situáciu na jednej izbe a ísť spať. Na druhý deň boli dve predstavenia v Štúdiu SND, jedno o 11.00 hod a druhé večerné o 18.00 hod. a na záver recepcia, ktorú v budove SND organizovalo mesto Brezno. Cez voľné chvíle sme trocha poobzerali perlu na Dunaji,  stretli  sa  so známymi a príbuznými. Nadišla očakávaná hodina a ochotníci  DSJCH z Brezna nastúpili na jedno z najdôležitejších predstavení v tejto sezóne. Tréma zväzovala ruky, ale potom sa to rozohralo a záverečný potlesk nás oslobodil. Na recepcii sme sa stretli so známymi osobnosťami – Ladislavom Chudíkom  s  manželkou,  JurajomSarvašom s manželkou, Antónom Ťažkým, Petrom Kováčikom, Darinou Porubjakovou a s predstaviteľmi mesta Brezna. Záverečné poďakovanie, nástup do autobusu a odchod nočnou hodinou. Niektorí spali, iní rozoberali dojmy a za tichej gitarovej hudby sme sa dostali domov.

                                                                                                                                                                                                    Sonka


Deň pred odchodom do Bratislavy sme sa stretli spolu s našim režisérom na skúške a po nej na záhrade u Kotočov, kde sme do našich radov uvítali čerstvé „divadelné prírastky“ - troch mládencov, čo sa vypýtali na svet v apríli v priebehu dvoch dní – či budú naozaj kráčať v našich šľapajach sa uvidí časom, lebo z predchádzajúcich prírastkov dvaja hrajú hokej, dvaja futbal, ďalší sa jednoznačne rozhodol pre štúdium filozofie, jedna sa celkom úspešne venuje modelingu, jedna sa chce zaoberať v budúcnosti psychológiou zvierat a ostatná, doposiaľ najmladšia sa ešte zatiaľ nevyprofilovala.